Metodika výučby čilského posunkového jazyka.

Autor: Rudolf Bartošík | 23.1.2016 o 10:57 | Karma článku: 4,31 | Prečítané:  174x

„Reč u nás, to sú naše ruky“. /Paula Castillo Viarela/ Nájsť svoju identitu je niečo po čom túžime my všetci.

Spolok nepočujúcich pedagógov organizoval v Bratislave 9. januára 2016 workshop s názvom „Metodika výučby čilského posunkového jazyka“, ktorý viedla lektorka čilského posunkového jazyka na univerzite v Čile vysokoškolská učiteľka Paula Castillo Varela. Obsahom nášho stretnutia bola identita nepočujúcich, komunita nepočujúcich, posunkový jazyk ako prirodzený jazyk a metodika výučby čilského posunkového jazyka. Našu školu zastupovali na tomto stretnutí Mgt. Romana Ridzoňová, Mgr. Zuzana Durbáková, Lucia Novodomcová a PaedDr. Rudolf Bartošík.

Paula Castillo Varela pôsobí na univerzite v meste Santiago, ktoré je hlavným mestom Čile a má 5,45 milióna obyvateľov. Jej cesta na univerzitu bola veľmi zaujímavá a mne sa podarilo prostredníctvom tlmočenia pani Novodomcovej zachytiť niekoľko zaujímavých etáp z jej života.

Ďalej budem písať o Paule, lebo práve tak s nami ona bezprostredne komunikovala. Narodila sa ako dieťa nepočujúcich rodičov. Má aj sestru a brata. Sestra je nepočujúca a brat je coda. CODA vlastne znamená, že je to počujúce dieťa nepočujúcich rodičov. Organizácia CODA /Children of Deaf Adult/ je medzinárodná organizácia, ktorá bola založená v roku 1983 v Kalifornii. Najväčší počet členov má v USA, kde sa každoročne konajú konferencie na aktuálne témy. Je to spoločenstvo ľudí, ktorí sú hrdí na svoje „bikultúrne“ skúsenosti. V domácom prostredí Paulinej rodina sa používal pri komunikácii posunkový jazyk, ale v škole musela komunikovať orálnou metódou, posunkovanie bolo zakázané. Od dva a pol roka až do 6. ročníka navštevovala v tom čase najlepšiu školu pre nepočujúcich v Čile a aj v celej Latinskej Amerike. Ako negatívum vnímala, že prostredníctvom orálnej reči nedokázala vyjadriť svoje city. Našla však v škole aj pozitívnu stránku a síce to, že sa naučila komunikovať s komunitou počujúcich. Dieťa v orálnej škole však rástlo bez identity, ak používali posunkový jazyk, bili ich po rukách. Časom aj rodičia začali pochybovať, či je to pre ich dieťa tá správna škola. Po 6. ročníku nastúpila do školy pre počujúcich, kde nemala žiadnych nepočujúcich rovesníkov. Spočiatku sa cítila veľmi sama v tejto škole a cestu do sveta počujúcich jej otvorilo až štúdium matematiky. Musela sa tri krát viac snažiť ako na škole pre nepočujúcich, ale vzhľadom k jej cieľavedomosti dosahovala v matematike najlepšie výsledky zo všetkých a tak začala pomáhať počujúcim v tomto predmete.

V trinástich rokoch začala Paula vnímať rozdiely medzi svetom nepočujúcich a svetom počujúcich. Slovo nepočujúci sa v Čile prekladá sordo. Od istého obdobia je však sordo s veľkým „S“ teda Sordo a znamená to, že nepočujúci majú svoju identitu. Identita nepočujúceho predstavuje tri základné prvky: akceptovať seba samého, používať prirodzený posunkový jazyk a zapájať sa do komunity nepočujúcich. Vlastnú identitu začala Paula nachádzať až v devätnástich rokoch. Ako sama hovorí „nabrala som slobodu prejaviť svoje sny a názory posunkovým jazykom“. Po ukončení základnej školy sa dostala na štúdium modelingu, kde bola veľmi úspešná, dostala sa na stránky rôznych časopisov, lebo v tomto odbore nehral hlavnú úlohu sluch, ale oči a krása tela. Pôsobila neskôr ako modelka v Brazílii. Toto povolanie ju však nenapĺňalo. Brat jej poradil a vysvetlil, aby nebola namyslená a ona sama si uvedomovala, že to dochádza do týchto rozmerov. Potom začala študovať na vysokej škole integrálnu estetiku, lebo mala rada biológiu a chémiu. Záverečné skúšky robila na Ministerstve zdravotníctva. Z tisíc prítomných študentov bola ona sama jediná nepočujúca. Viete si predstaviť to prekvapenie, keď jej o mesiac prišla odpoveď, že zo všetkých tisíc študentov uspelo len štyristo a Paula bola v poradí tých čo uspeli tretia najlepšia zo všetkých. Objal ju pocit šťastia, dokázala, že dôležité sú jej schopnosti a nie strata sluchu. Podarilo sa jej hneď zamestnať, ale práca ktorú robila dva roky ju nerobila šťastnou. Hľadala naďalej samu seba.

Paulina sestra je lektorkou posunkového jazyka, ale v tom čase musela vycestovať s manželom na Nový Zéland a na univerzite hľadali náhradu. Paula prišla na konkurz a vybrali práve ju. Zo zdravotníctva sa teda presunula do školstva. Napriek tomu, že cítila obavy a neistotu, prijala túto novú životnú výzvu a absolvovala kurzy vzdelávania a lingvistiky. Bola veľmi priebojná a chcela dokázať, že toto je pre ňu tá správna cesta. Ako lektorka na univerzite pracuje už desať rokov a pomáha odstraňovať rôzne komunikačné bariéry dvoch kultúr, počujúcich a nepočujúcich. Vytvorila s kolegami prvý dvojjazyčný slovník španielskeho jazyka a čílskeho posunkového jazyka. Je to fotoslovník, na ktorom museli veľa pracovať s polohou tela a mimikou. Slovník bol vytvorený v priebehu štyroch rokov a na internete je on-line verzia s rôznymi video ukážkami. Pracovala aj na výskume detí základných škôl, čo ju veľmi zaujímalo, lebo mohla ísť vo svojich poznatkoch do hĺbky. Bol to veľký výskum pre celú Latinskú Ameriku, ktorého cieľom bolo pozorovať reakciu detí na rôzne stimuly.

Za desať rokov svojej univerzitnej činnosti si Paula všimla, že Čile napreduje dopredu v oblasti práce s nepočujúcimi. Rôzne inštitúcie majú záujem o štúdium posunkového jazyka a začína sa v ich štáte inklúzia. K zmene prišlo najmä v roku 2010, kedy bolo veľké zemetrasenie a mnohí nepočujúci nemali prístup k základným informáciám o tejto skutočnosti a boli tak zbytočne vystavení ohrozeniu života. Na základných školách pre nepočujúcich je čílsky posunkový jazyk povinný od materskej školy až po 9. ročník základnej školy. Tento predmet však vyučujú nepočujúci učitelia. Počujúci zostávajú v úlohe tlmočníkov. Paula v závere vyjadrila svoj názor, že aj lektormi posunkového jazyka by mali byť nepočujúci a počujúci by mali zostať v rovine tlmočníkov. Hlavnými dôvodmi sú odlišnosť kultúry nepočujúcich a počujúcich, vyjadrovanie prostredníctvom mimiky a rozdielnosť štruktúry jazyka. Sama o sebe hovorí, že je prísna lektorka a veľmi dôležitý je pre ňu očný kontakt, lebo hlas počas prednášok vôbec nepoužíva. Pracovnú zmluvu má uzavretú na jeden školský rok a po jeho ukončení jej študenti vykazujú hodnotenie na základe ktorého jej zamestnávateľ buď predĺži pracovnú zmluvu alebo nie. Musí sa teda neustále snažiť napredovať vo svojom odbore, aby jej študenti dosahovali dobré výsledky.

Po prednáške Pauly nasledovala diskusia. Našu kolegyňu Mgt. Ridzoňovú zaujímalo mnoho otázok a medzi nimi bolo aj to, či majú v Čile predmet Dramatická výchova alebo dramatický krúžok. Paula odpovedala, že v Čile podobný predmet nemajú, ani neorganizujú žiadne divadelné festivaly pre nepočujúcich. Majú len Medzinárodný deň pre nepočujúcich, ktorý organizuje Klub pre nepočujúcich. V Čile majú aj on-line tlmočníkov a deti sa môžu učiť posunky zo slovníkov pre nepočujúce deti, ktoré obsahujú základné posunky.

Workshop, na ktorom sme sa s kolegyňami zúčastnili nám priniesol nové podnety pre tvorbu projektu „Vyučovanie posunkového jazyka“ a myslím, že každému z nás priniesol aj niečo viac ako informácie. Naša srdečná vďaka patrí Paule Castillo Varela za jej myšlienky a Spolku nepočujúcich pedagógov, že nám ich sprostredkoval.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?